júl 312019
 


 
Dnes som čakal v práci návštevu, obchodné jednanie. Páni meškali viac než polhodinu, tak som si krátil čas na internete. Zablúdil som browserom na stránku dobreranko.sk, kde boli citáty o slepote. Keď som si ich prečítal, hneď mi prišiel na um jeden skutočný príbeh. Že je skutočný, viem iste, lebo je môj. Zažil som ho pred Vianocami a nemôžem naň zabudnúť, lebo sa stal na moje narodeniny. Myslím, že sa hodí k tejto téme.
 

 
Vianočné trhy, alebo radosť zo života

Od rána som bol taký nesvoj. Musím ísť k zubárovi. Práve dnes, keď mám sviatok. Nedokázal som sa tešiť z narodenín. Nikto nechodí rád k zubárovi. Ale keď musíš, tak musíš. Aspoň preventívne. Ľudia si na svoje výročia doprajú rôzne adrenalínové akcie – skáču bungee jumping, jazdia na pretekárskom aute, na koni, skáču padákom. Ja som išiel k zubárovi. Tiež „adrenalín“. Keď som to povedal nahlas, smial sa doktor aj sestra. To sme sa pobavili.
 
Keď som odchádzal z ordinácie, išiel som cez námestie, kde boli stánky vianočných trhov. Pozriem sa, čo predávajú a tak. Všimol som si dve mladé dievčatá predo mnou. Išli a držali sa za ruky. Vravím si – kamošky, spolužiačky, sestry, alebo… sú iné, dúhové. Chodili popred mňa a obzerali stánky. Jedna stále niečo rozprávala tej druhej do ucha. Zastali sme vždy takmer súčasne pri rôznych stánkoch a ona vraví: „Tu majú pletené čiapky, všeliaké farebné, pekné. A tuto sú výrobky z medu, rôzne postavičky, orechy v mede, medovina. Aha, tu sú také prívesky na kľúče, rôzne veci, zvieratá, autíčka. A tamto majú langoše, nechceš langoš?“ Vravím si, aká je ukecaná, všetko musí okomentovať. Jasné, baby. Jazyk sa im nezastaví.
 
A potom som si to všimol. Tá druhá stále „pozerala“ do neurčita. Bola úplne slepá! V tej sekunde som všetko pochopil. Kamarátka jej nahrádzala oči, ktoré jej zrejme nikdy nefungovali tak ako nám ostatným. Všetko jej podrobne popisovala, tvary, farby, veľkosti, ba aj ceny. Po chvíli sa opýtala predavačky, či si môžu tie výrobky chytiť. Pani súhlasila. Kamarátka vzala jeden kus a podala ho nevidiacej. Tá ho zvedavo uchopila do dlaní a potom všetkými desiatimi prstami skúmala zo všetkých strán. Potom druhý, tretí, štvrtý. A to, čo ma úplne „pribilo“ k zemi, bol jej nadšený úsmev keď povedala: „Áno, tento je veľmi pekný.“ Padla mi sánka. Tešila sa zo všetkého, čo si mohla ohmatať a obdivovala, aké je to všetko krásne. V skutočnosti to vnímala len v predstavách, prstami a podľa popisu svojej priateľky. Ale tá jej úprimná radosť bola neprehliadnuteľná!
 
Uvedomil som si, že na ne už nejakú chvíľu pozerám, doslova čumím. Viac, než na obsah stánkov. Tak som sa otočil, aby si ma nevšimli. O minútu som sa ešte obzrel. Tá slepá ťahala kamarátku za rukáv na druhú stranu. Zacítila vôňu nejakej dobroty a išli si kúpiť niečo pod zub. Užívala si atmosféru viac, než ktokoľvek iný na námestí. Bolo na nej vidieť, ako veľmi sa teší.
 
Zamyslel som sa nad sebou. Čo je to so mnou? Až do tejto chvíle som sa netešil zo svojich narodenín, ktoré o pár hodín už skončia, lebo mi to na desať minút narušil nejaký stomatológ. A zrazu príde dievča, ktoré nikdy nevidelo vianočné ozdoby, zasneženú krajinu, horiace sviečky, naše pekné námestie, šikmú vežu, ba ani svoju kamarátku. A predsa sa dokáže radovať z predadventnej atmosféry vo všedný deň oveľa viac, než malé deti pri rozdávaní darčekov. Každá minúta je pre ňu sviatkom a dôvodom na úsmev. Napriek tomu, že celý deň vidí len tmu. Ako je to možné?
 
Lebo sa na svet pozerá srdcom…

 
Ježiš im odpovedal: “Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium.” (Mat. 11,4-5)
 
[BP]

error: Obsah je chránený !!