O nás

 

 

Sme miestny zbor Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Sme kresťanské spoločenstvo pôsobiace v našom meste.
 
Stretávate nás všade tam, kde sa ľudia zvyčajne stretávajú. Na zastávke, v autobuse, na ulici, v obchode, v montážnej hale, v úrade či ordinácii. Radosti a starosti patria do nášho života podobne ako do vášho. Aj my zostávame v čase smútku a bolesti len veľmi ťažko „nad vecou“. Ako kohokoľvek iného, aj nás ovplyvňuje zrýchlené tempo doby. Na živobytie si zarábame prácou, ale naše schopnosti a zdroje životnej sily majú svoje hranice. Ani nám sa choroby nevyhýbajú, hoci niektoré lekárske štúdie dokazujú, že žijeme v priemere až o päť rokov dlhšie. Aj my zomierame na rakovinu a infarkty. Aj my sa stávame obeťami dopravných nehôd a tiež nás trápia neporiadky v rôznych oblastiach života spoločnosti. Milujeme a chceme byť milovaní, ale aj my vieme, aké je to stratiť lásku.
 
V čom sme teda iní? Niektoré naše poznávacie znamenia sú veľmi jednoduché. Napríklad by ste nás len veľmi ťažko stretli s cigaretou v ruke, nie sme ani skúsenými znalcami alkoholu. Oddych od práce si nedoprajeme ani v nedeľu, ani v piatok, ale v sobotu a ak je to v našich silách, stravujeme sa zdravo. Že na tom nie je nič výnimočné?
 
V tom prípade je tu čosi navyše. Pre toho, kto z pochopiteľných dôvodov sústredí všetko svoje úsilie na prítomnosť, budú znieť nasledujúce slová asi málo súčasne a veľmi nadnesene, aj tak však trváme na dôležitom presvedčení: Všetci v sebe nosíme túžbu po večnosti. Táto túžba nás nemotivuje hľadať elixír mladosti, ale posilňuje našu vieru v Toho, ktorý je sám bez začiatku a konca. Boh vie, že by sme v tom našom svete, ktorého rozvoj je ovládaný spotrebou, radi žili vo vzájomnej láske a harmónii. Preto nám vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi, poskytol dostatok dôvodov pre to, aby sme v konečnosti života nerezignovali.
 
Veríme, že túžba po večnosti nie je len hnacím motorom rozvoja ľudstva, ale že čas večnosti predznamenáva. Vďaka tejto viere sú naše úzkosti, smútok či bolesť únosné a radosť z bežných darov života je zbavená tieňa strachu z vlastného zlyhania a obmedzenosti. Preto si nechceme zvyknúť na konzumný spôsob života, ktorým máme pokušenie liečiť si naše dávno pošramotené sebavedomie pánov tvorstva. Dávno nimi nie sme. Vďaka ilúziám o vláde nad svetom dnes len ťažko nájdeme vodu na pitie a sebavedomá viera v dobro človeka sa rúca do prachu s každým štvorcovým kilometrom vyrúbaného dažďového pralesa. Napriek tomu vo svete výrobkov na jedno použitie veríme na lásku, ktorá po čase zreje a silnie. Veríme, že aj dnes dobré vzťahy v rodinách určujú hodnotu vzťahov v spoločnosti. Sme presvedčení, že slová ako zodpovednosť, súdržnosť, načúvanie, spolupatričnosť, pomoc, vernosť a obeť nezostali len označením pre dávno zabudnuté ľudské cnosti.
 
Preto otvárame nielen dvere svojich kostolov a modlitební, ale aj svojich domovov a sŕdc všetkým, ktorí sa často márne bránia dôsledkom ľudskej sebeckosti a strachu z toho, čo príde zajtra. Nevydávame sa za záchrancov ľudstva, ale snažíme sa byť všade tam, kde je potrebné podať pomocnú ruku. Nemôžeme zabrániť prírodným katastrofám, ale môžeme zmierniť utrpenie tých, ktorých katastrofy postihli. Nedokážeme zastaviť vojny, rasovú nenávisť, náboženskú neznášanlivosť či vyrovnať prehlbujúce sa rozdiely medzi bohatými a chudobnými, aj keď sa nechceme zbavovať zodpovednosti za tých, ktorí v dôsledku ľudskej zloby a biedy prechádzajú bolesťou a utrpením.
 
Boh, ktorý chce naplniť našu túžbu po večnosti, svoj sľub ničím nepodmienil. Biblickú výzvu „Jedni neste bremená druhých, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2) pokladáme za určujúcu hodnotu vzťahov medzi ľuďmi.
 
Skutky sú viac než slová.

 
 

video-vizitka

 

 

 Počiatky vzniku Cirkvi adventistov siedmeho dňa

 

Počas jeden a pol storočia svojej existencie Cirkev adventistov siedmeho dňa vyrástla z hŕstky zanietencov, ktorí v úsilí poznať pravdu pozorne študovali Bibliu, na celosvetovú komunitu devätnásť miliónov členov a miliónov ďalších, ktorí považujú Cirkev adventistov za svoj duchovný domov. Vierouka adventistov siedmeho dňa má svoje základy v učení Millerovho hnutia zo 40-tych rokov 19. storočia. Hoci názov „adventisti siedmeho dňa“ si zvolili už v roku 1860, denominácia nemala oficiálnu organizáciu až do 21. mája 1863, kedy hnutie zahŕňalo približne 125 zborov a 3500 členov.

Vojna v roku 1812 napomohla zrodu „veľkého očakávania druhého príchodu Ježiša Krista“, ktoré sa postupne rozšírilo takmer do celého kresťanského sveta. Opierajúc sa o svoje štúdium proroctva Daniel 8.14, Miller vypočítal, že Ježiš sa vráti na Zem 22. októbra 1844. Keď sa Ježiš neobjavil, Millerovi nasledovníci prežili to, čo sami azvali „veľkým sklamaním“.

Väčšina z tisícov ľudí, ktorí sa pripojili k hnutiu, ho v hlbokom rozčarovaní opustila. Ostatní, hoci ich bolo málo, sa vrátili k svojim Bibliám, aby v nich hľadali príčinu svojho sklamania. Veľmi rýchlo prišli k záveru, že dátum 22. október bol vypočítaný správne, Miller však na tento deň predpovedal nesprávnu udalosť. Nadobudli presvedčenie, že biblické proroctvo nepredpovedá Ježišov druhý príchod na zem v roku 1844, ale že Ježiš v tomto čase začne v Nebi konať zvláštnu službu pre svojich nasledovníkov. Napriek tomu neprestali očakávať skorý Ježišov príchod, ktorý adventisti siedmeho dňa očakávajú aj dnes.

Z tejto malej skupinky ľudí, ktorí sa odmietli po prežití „veľkého sklamania“ vzdať, vyrástli viaceré osobnosti, ktoré položili základy neskoršej Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Medzi týmito osobnosťami vynikal mladý pár – James a Ellen G. Whiteovci a tiež vyslúžilý námornícky kapitán Joseph Bates.

Tento malý zárodok „adventistov“ sa začal rozrastať – hlavne v americkom štáte New England, rodisku Millerovho hnutia. Ellen G. White, ktorá v dobe „veľkého sklamania“ bola ešte teenagerkou, vyrástla na talentovanú spisovateľku, prednášateľku a organizátorku. Stala sa dôveryhodnou duchovnou oporou rodiny adventistov a zostala ňou počas viac ako sedemdesiatich rokov až do jej smrti v roku 1915. Prví adventisti verili – tak ako všetci adventisti v dejinách až podnes – že sa tešila zvláštnemu Božiemu vedeniu pri písani jej svedectiev pre rozrastajúce sa spoločenstvo veriacich.

V roku 1860 v Battle Creeku, štát Michigan, voľne spojené skupiny adventistov prijali názov „Adventisti siedmeho dňa“ a v roku 1863 formálne vytvorili cirkev, ktorá mala približne 3500 členov. Na začiatku bolo dielo obmedzené na Severnú Ameriku, až pokiaľ v roku 1874 prvý misionár cirkvi J. N. Andrews, nebol poslaný do Švajčiarska. Do Afriky sa adventná zvesť dostala v roku 1879, keď Dr. H. P. Ribton, po krátkej zastávke v Taliansku, sa prepravil do Egypta a založil školu. Jeho projekt však skončil, keď v susedstve školy vypukli nepokoje.

Prvou navštívenou neprotestantskou kresťanskou krajinou sa stalo Rusko, ktoré adventistický posol navštívil v roku 1886. 20. októbra 1890 bola v San Franciscu spustená na vodu plachetnica Pitcairn, ktorá už onedlho začala prevážať misionárov na tichomorské ostrovy. Vyslanci adventistov siedmeho dňa po prvý krát vkročili na nekresťanskú pôdu v roku 1894 na Zlatom pobreží (Ghana) v Západnej Afrike a Matabelelande v Južnej Afrike. V tom istom roku sa misionári ocitli v Južnej Amerike a v roku 1896 aj v Japonsku. Dnes cirkev pôsobí v 230 štátoch sveta.

Vydávanie a distribúcia literatúry boli hlavnými príčinami rastu adventného hnutia. Advent Review and Sabbath Herald (dnesAdventist Review), oficiálny cirkevný časopis, bol prvýkrát vytlačený v roku 1850 v Paris, štát Maine, časopis Youth’s Instructor v Rochesteri, štát New York, v roku 1852 a Signs of the Times (Znamenia doby) v Oaklande, štát California, v roku 1874. Prvé denominačné nakladateľstvo v Battle Creeku, Michigan, začalo fungovať v roku 1855 a v roku 1861 bolo zahrnuté do Asociácie vydavateľstiev a nakladateľstiev adventistov siedmeho dňa.

Inštitút zdravotnej reformy, neskôr známy ako sanatórium v Battle Creeku, otvoril svoje brány v roku 1866 a práca misionárskej spoločnosti bola zorganizovaná v roku 1870. Prvá z celosvetovej siete cirkevných škôl bola založená v roku 1872 a rok 1877 priniesol vznik asociácie sobotných škôl. V roku 1903 bolo vedenie denominácie presťahované z BattleCreeku v Michigane do Washingtonu, D.C. a v roku 1989 do Silver Spring v štáte Maryland, kde pokračuje v rozvoji nervového centra do celého sveta rozširujúceho sa diela.

 

Začiatok Cirkvi adventistov na Slovensku siaha do minulého storočia príchodom viacerých evanjelistov z Nemecka a Rakúska. V roku 1903 boli v Bratislave pokrstení prví deviati členovia a založili skupinu. V roku 1911 vznikol z tejto skupiny zbor s 18 členmi. Druhý zbor Cirkvi adventistov siedmeho dňa vznikol v Košiciach v roku 1912. Po skončení I. svetovej vojny a vzniku Československa sa v roku 1919 vytvorila samostatná Československá únia Cirkvi adventistov. Okrem Českého a Moravskosliezskeho združenia sem patrilo aj Slovenské misijné pole so 148 členmi a 4 zbormi. V roku 1935 mala Československá únia Cirkvi adventistov 3546 členov. Rok 1938 priniesol do života cirkvi veľký zlom. „Mníchovskou dohodou“ stratilo Slovenské misijné pole viac ako 250 členov, niekoľkých kazateľov a 9 zborov. Po vyhlásení Slovenského štátu v roku 1939 bola činnosť cirkvi úradne zastavená. Po II. svetovej vojne, v roku 1948, vzniklo Slovenské združenie. V roku 1952 bola opäť úradne pozastavená činnosť cirkvi. Majetok cirkvi bol násilne vzatý a niektorí kazatelia boli uväznení. V roku 1956 bola činnosť cirkvi čiastočne obnovená a uväznení kazatelia boli prepustení. Slovenské združenie bolo znovu zriadené až v roku 1968 a majetok cirkvi bol úplne vrátený až po roku 1989. Dnes má Slovenské združenie Cirkvi adventistov takmer 3000 členov a 52 zborov a skupín. Česko-Slovenská únia mala k decembru 2017 celkom 188 zborov a 39 skupín. Evidovaných bolo 9736 členov cirkvi a 108 kazateľov.

 

Život miestnych zborov

Úlohou vedenia cirkvi je určovať ciele, koordinovať programy a udržiavať jednotu učenia. Vlastný život cirkvi sa však odohráva v miestnych zboroch na úrovni rodín a jednotlivcov. Zbory využívajú svoj vplyv a pomoc tam, kde žijú. Usporadúvajú semináre proti stresu, fajčeniu a rôznym formám závislostí, o predmanželskej výchove, o harmonickom manželstve a komunikácii medzi ľuďmi, o zdravom životnom štýle a podobne. Organizujú zbierky na pomoc ľuďom v oblastiach postihnutých vojnami alebo prírodnými katastrofami. Kazatelia a laickí pracovníci majú prednáškové cykly na základných a stredných školách, ale aj vo väzniciach. Organizujú stretnutia mladých ľudí, festivaly hudby a piesní, športové aktivity pre mládež a letné tábory pre deti.

 

Svetové divízie

 

Inter-Európska divízia

error: Obsah je chránený !!