Kto je môj blížny?

Príbeh dobrého Samaritána z Lukáša 10,25–37 je vlastne provokácia. Je to výzva, aby sme prehodnotili, koho považujeme za „blížneho“ a čo vlastne znamená milovať. Samaritán – človek, ktorého by Židia v Ježišovej dobe považovali za nepriateľa – sa zastaví pri zranenom, ktorého ostatní obídu. Nezaujíma ho, či si ten človek pomoc „zaslúži“, či je z jeho skupiny, či je to bezpečné alebo pohodlné. Vidí utrpenie a reaguje.
 
Dnes máme svoje vlastné verzie kňaza a levitu: ľudí, ktorí sa ponáhľajú, ktorí majú svoje dôvody, svoje priority, svoje strachy. A máme aj svoje vlastné „Samaritánske“ hranice – skupiny, ktorým nedôverujeme, ľudí, ktorých odsudzujeme, alebo problémy, ktoré radšej ignorujeme.
 
Príbeh nás však posúva ďalej. Ukazuje, že skutočná láska k blížnemu nie je o sympatii, ale o rozhodnutí. O ochote zastaviť sa pri človeku, ktorý je možno úplne mimo nášho sveta. O schopnosti vidieť človeka tam, kde by sme inak videli len „niekoho cudzieho“.
 
Blížny je ten, kto potrebuje pomoc – nie ten, koho si vyberieme. Môže to byť sused, cudzinec, človek bez domova, kolega, ktorý prežíva krízu, alebo niekto, koho by sme si nikdy nevybrali za priateľa.
 
Súcit je aktívny. Samaritán nielen cítil ľútosť, ale konal: ošetril rany, odviezol zraneného, zaplatil za jeho starostlivosť. Aj dnes má súcit podobnú podobu – konkrétne skutky, nie iba dobré úmysly.
 
Pomoc niekedy stojí čas, energiu aj peniaze. A práve to robí lásku skutočnou. Nie je lacná, ale je premáhajúca.
 
Príbeh nás učí prekračovať hranice. V dobe polarizácie, sociálnych bublín a rýchlych súdov je to možno najväčšia výzva: vidieť človeka tam, kde by sme inak videli „problém“, „hrozbu“ alebo „niekoho z opačného tábora“.
 
Dobrota Samaritána nie je romantická – je praktická, odvážna a nepohodlná. A práve preto je tak potrebná. Ježiš sa na konci pýta: Kto bol blížnym? A odpoveď je jasná: Ten, kto prejavil milosrdenstvo.
 
To je aj výzva pre nás: byť blížnym tam, kde to nik nečaká, a možno práve tam, kde to najviac mení spoločnosť.