Prikázanie so zasľúbením

Toto sú dva svety vzdialené šesťdesiat rokov — a predsa spojené jednou líniou: životom, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu. Keď sme ešte najmenší a nie sme schopní existovať samostatne, niekto sa o nás trpezlivo stará. Ale ako plynie čas, vyrastieme, sme dospelí, potom ten kto sa staral o nás, potrebuje našu oporu a pomoc.
 
Je to krásny a tichý obraz Božieho poriadku: čo sme v mladosti dostali, máme raz vrátiť. Lásku, starostlivosť, čas, obetu. Boh v prikázaní nehovorí: „Cti svojich rodičov, keď sú silní, keď sú užitoční, keď ti rozumejú.“ Hovorí jednoducho: Cti ich. Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Boh! (Exodus 20,12).
Pretože úcta nie je reakcia na výkon, ale odpoveď na dar života.
 
Aj apoštol Pavol pripomína, že toto prikázanie je „so zasľúbením“: Cti svojho otca a svoju matku — to je prvé prikázanie s prisľúbením, aby sa ti dobre vodilo a dlho si žil na zemi. (Efezanom 6,2-3). Keď si vážime starších, keď ich nenecháme osamotených, keď ich sprevádzame v slabosti, Boh zasľubuje požehnanie — nie ako odmenu, ale ako prirodzený ovocný strom, ktorý rastie tam, kde je úcta v domove.
 
Čas plynie rýchlo, nemôžeme ho spomaliť ani zastaviť. Stvoriteľ dal spravodlivo každému človeku 24 hodín denne. Ako ich využijeme a komu ich venujeme, je na našom každodennom rozhodnutí. Zatiaľ čo my z detstva vyrastieme a dospejeme, tak tí, ktorí nás spočiatku nosili a vychovávali zostarnú a zoslabnú. Dnes potrebujú našu ruku, náš hlas, našu trpezlivosť.
 
Ctiť rodičov a starších znamená vidieť v nich Boží dar, Božiu prácu a Božiu prítomnosť, pretože oni nás dokážu obohatiť o svoje skúsenosti a poznatky.
A keď ich ctíme, ctíme samotného Boha, ktorý nám ich vo svojej milosti dal.